Navigácia


Informácie

23. apríl 2014, meniny má Vojtech


Vyhľadávanie

Hľadať

Kde sa nachádzate

Ste tu: ÚvodO MesteHistória a baníctvoHistóriaStredovek


Zostante v obraze

Dostávajte aktuálne info o dianí a podujatiach v Banskej Štiavnici.

Odošli

Informačné centrum

Námestie sv. Trojice 6
969 24 Banská Štiavnica

Tel.: +421 45 694 96 53
E-mail: ic@banskastiavnica.sk


Mestská polícia

Radničné námestie 1
Banská Štiavnica

Tel.: +421 45 694 96 01
Mobil: +421 905 597 673


Reklama

  • ViTo
  • HUAJA
  • Túlavá labka
  • Bezplatná wifi zóna Radničné námestie a Námestie sv. Trojice
  • OZ Margarétka

Stredovek

Banská Štiavnica je považovaná za najstaršie banské mesto na Slovensku. Historiografia pripúšťa intenzívnu banskú činnosť na území Banskej Štiavnice v poslednej štvrtine 12. storočia. Nálezy zlata a striebra tvorili základ menovej politike uhorského kráľovstva. Preto územiam nálezísk panovníci udeľovali výsady a ľudí investujúcich do baníctva zvýhodňovali. Územie formovania Banskej Štiavnice patrilo kráľovi.

 

VSTUP DO PÍSANÝCH DEJÍN

 

Vstup územia do písaných dejín sa spájal s listinou ostrihomského arcibiskupa Maritria z roku 1156. Martírius vydal listinu pri príležitosti vysvätenia kostola v Bratke. Nezachovala sa v origináli, ale v tranzumte z r. 1347, dokazujúcom v spore o Bratku, počas 14. storočia. Pri popise zeme darovanej kostolu sa ako hraničný bod uviedol termín terra banensium - zem baníkov. Termín a rok vydania listiny sa považoval za prvý písomný údaj o Banskej Štiavnici. Diplomatická analýza však dokázala, že listina je sfalšovaná.

Za prvý hodnoverný písomný prameň sa dnes pokladá listina z roku 1217. Podľa nej sa Komes Alexander z rodu Hunt-Poznanovcov vzdal hodnosti hlavného kráľovského pivničiara. Ako náhradu dostal od kráľa 300 hrivien ( 1 hrivna = 0,24554 kg) striebra z Bane.

V ďalšom prameni, v listine z roku 1228 je územie uvedené ako strieborná baňa.

Mestské privilégium - základná výsadná listina - bolo Banskej Štiavnici udelené ešte pred vpádom Tatárov, najneskôr v roku 1243-44. Je zaujímavé, že Banská Štiavnica sa až do roku 1447 na žiadne privilégium neodvoláva. Odvoláva sa naň až v prípadoch spojených s vydaním nových potvrdení výsad - oslobodenia od platenia mýta, poplatkov a slobodnej ťažby dreva v kráľovských lesoch pre potreby baníctva.

Z pohľadu významu Banskej Štiavnice je pravdepodobné, že kráľ Belo IV. Jej udelil výsady v rovnakom období, ako Stoličnému Belehradu a Trnave. Odvolania na banskoštiavnické výsady sú aj v privilegiálnych listinách Ľubietovej, Brezna, Smolníka, Ružomberka. Vo výsadách Nemeckej Ľupče a Hýb sú takisto odvolania na výsady Hostí z Banskej Štiavnice.

 

MESTSKÉ A BANSKÉ PRÁVO

 

Najstaršie vyhotovenie práva sa nachádza v tzv. 2. mestskej knihe Banskej Štiavnice ako súčasť textov a vyobrazení erbu mesta, erbov štiavnických rodín a Ukrižovania, autorsky označených Valentínom Gobilom. Zapísanie práva v mestskej knihe sa viaže s rokom 1466. 2. mestská kniha má drevené dosky v červenej koži, so strieborným kovaním a znázornením hláv levov.

Posledná analýza zachovaných textov dokázala, že Banská Štiavnica mala mestské a banské právo už v časoch kráľa Belu IV. (1235-1270). Pôvodné mestské právo zhorelo pri požiari mesta r. 1443. Preto v r. 1466 bolo spracované nové. Úvodná časť je prevzatá z pôvodného práva, ostatné časti vykazujú znaky, ktoré sa v časoch Belu IV. nepoužívali.Mestské právo sa týkalo slobôd a výsad mešťanov a trestov za ich porušenie, články mestského práva pojednávajú o ochrane osobnej slobody, života, zdravia, súkromného majetku, náboženstva, voľbe richtára, potrestaní čarodejníc, zlodejov, zbojníkov a podobne. Rozsah trestov sa pohyboval od vypovedania z mesta, peňažných pokút, väzenia, mučenia, až po sťatie a upálenie.Banské právo riešilo po právnej stránke veci baníctva, napr. miery banských polí, ich prepôžičky a využívanie, stretnutie dvoch štôlní, pokusné štôlne, slobodné šachty, kolmé šachty, stavanie hút a mlynov a pod.

 

ÚZEMIE MESTA

 

Pred 13. storočím sa predpokladá existencia staršej osady v údolí potoku Štiavnica a mladšej na Glanzenbergu (PDF o lokalite Staré mesto / Glanzenberg), označovanej Bana. Údolná osada prevzala označenie podľa názvu potoka.

V listine z r. 1217 je označenie Bana chápané ako banský revír, z ktorého kráľovi plynuli príjmy. V dokumentoch do 13. storočia sa názvom Bana označovalo celé územie mesta. Označenie v spojitej forme ako Schebnyzbana bolo po prvý raz uvedené v roku 1255.

O rozsahu územia Banskej Štiavnice v 13. storočí sa dozvedáme zo situácie v roku 1447, keď kastelán hradu Šášov zabral osady a dediny jej pôvodne patriace. Vo výsadách Banskej Štiavnice potvrdených v 15. storočí sa nespomína vymedzenie jej územia. Za jej územie sa považovala pôda užívaná v rámci baníckej činnosti bez vymedzenia rozsahu. Chotár mesta vytyčovali hraničné body - dediny patriace Banskej Štiavnici - Banská Belá, Banský Studenec, Sigelsberg (časť dnešných Štiavnických Baní), Kopanice, Kerling (zaniknutá osada nad Hodrušou - Hámrami), Žakýľ. Územie narušil už pred polovicou 14. storočia násilným záberom kastelán Šášova Vezöš.

Uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký r. 1352 kastelánovi Šášova Ladislavovi nariadil, aby osady, ktoré jeho predchodca Vezöš násilne odňal, vrátil späť. V roku 1434, keď pôvodné lokality patriace Banskej Štiavnici boli zabraté, hraničné body tvoril les. Neskôr na území hraničných bodov vznikli osady Štefultov, Horná a Dolná Roveň, Vindšachta, Banky, Vindišlajtňa.

 

OBYVATEĽSTVO

 

Okrem domáceho obyvateľstva prichádzali hostia na podnety uhorských kráľov. Správy o obyvateľoch pochádzajú z druhej polovice 13. storočia a podľa mien sú to kolonisti alebo ich potomkovia. Prichádzali z alpských krajín a Saska. Do regiónu priniesli nové, dokonalejšie metódy dobývania, začo od panovníkov získali výhody. Postupne dosiahli rozhodujúce postavenie a ovládli správu mesta. Prvým známym richtárom Banskej Štiavnice bol Arnold z rodiny Hunt-Poznanovcov.

Ťažiari pochádzajúci z Tirolska a Nemecka sa tešili osobitnej priazni panovníkov. Strednú vrstvu tvorili kupci, remeselníci, neskôr úradníci a zamestnanci komory. Najchudobnejšiu a najpočetnejšiu vrstvu tvorili domáci obyvatelia. K nim patrili i banskí robotníci z nemecky hovoriacich krajín. V tomto období sa počet obyvateľov mesta odhaduje na 6 - tisíc.

Najzámožnejší obyvatelia, ťažiari, sa usádzali v strede mesta a boli označovaní ako ringbürgeri alebo waldbürgeri. Nepúšťali medzi seba príslušníkov iných národností. Medzi mešťanov sa do 16. storočia neprijímali Maďari a Slováci.

Stredná vrstva, drobní kupci a remeselníci, obývali časti mimo stredu mesta. Z nich sa postupne odčlenili napr. cechoví majstri, ktorí splynuli s najbohatšou vrstvou. Počas prílevu rakúskych odborníkov štát potláčal banských ťažiarov, ktorí preto odchádzali počas 16. a 17. storočia z mesta. Ich miesta v mestskej správe nahradili ľudia stredných vrstiev.

Väčšinu stredovekého obyvateľstva tvorili robotníci v baniach, hutníckych a úpravníckych zariadeniach. Obývali okraj mesta, boli to prevažne Slováci. Najvyššie miesto v ich hierarchii zaujímali linšaftníci - baníci, ktorí si od ťažiarov prenajali bane a sami ich prevádzkovali.

 

SPRÁVA MESTA

 

O správe mesta v predprivilegiálnom období sa nezachovali historické pramene. V roku 1275 vydala mestská kancelária listinu, kde je uvedený richtár Halmanus a 12 prísažných mešťanov Bane. V texte je zapísaná Bana, v kruhopise pečate je Schebnis. Listina je najstaršou listinou vydanou mestskou kanceláriou na Slovensku. Má najstaršie zobrazenie mestského erbu v rámci kráľovstva a pečať s baníckymi znakmi je najstaršou svojho druhu v Európe.

Správa mesta sa vytvárala v období stredoveku z úzkej skupiny najmajetnejšej vrstvy ťažiarov. Funkcia richtára bývala volená ročnej na sviatok Hromníc (2. februára). Prísažní tvorili spolu radu. Prísažní a starejší rok čo rok volili dôveryhodného muža, ktorý musel byť rok predtým členom rady. Zvolený richtár spolu so štyrmi členmi rady navrhovali a potvrdzovali novú radu. Pod označením starejší sa akceptovali najváženejší a najdôveryhodnejší členovia komunity ťažiarov. Členom mestskej rady býval mestský banský majster, činnosť kancelárie riadil notár. Ten zastupoval mesto v právnych veciach. Významným notárom bol Baltazár Steck, pôsobiaci vo funkcii vyše 40 rokov. Po ňom funkciu zastávali napr. Bartolomej Frankfurter, Mikuláš Feller či Matej Barbarič.

Funkciu richtára a komorského grófa, zástupcov kráľa viackrát vykonávala tá istá osoba, napr. Mikuláš Sutor alebo Pete Groff.

Funkciu richtára obsadzovali predstavitelia najmajetnejších vrstiev. Výnimkami boli napr. Seifrid Pieschen, ktorý do Banskej Štiavnice prišiel chudobný, alebo Valentín Goldschmidt, zlatník.

Z prostredia remeselníkov, kupcov, drobných ťažiarov sa začiatkom 16. storočia sformovala opozícia proti správe mesta a voľbe osôb do jej orgánov z úzkeho kruhu patricijov. V r. 1518 vypracovali petíciu s hlavným bodom vytvorenia volenej obce, z ktorej sa mala voliť, 24 - členná rada. Neskôr sa vytvoril stočlenný senát s obmedzenými právomocami.

 

ZVÄZ STREDOSLOVENSKÝCH BANSKÝCH MIEST

 

Od roku 1424 sa stredoslovenské banské mestá stali vénnym majetkom uhorských kráľovien.

Už roku 1388 sa 7. apríla v Banskej Štiavnici stretli zástupcovia šiestich banských miest, aby tu komorský gróf Bernhard riešil spor ťažiara Petra z Rábu s Petrom Sartorom - Schneiderom. V spore išlo o hranicu medzi dvoma banskými poľami.

Spočiatku mal zväz 6 členov, v 15. storočí pribudla Banská Belá. Opodstatnenie organizácie sa preukázalo pri obhajobách spoločných záujmov v baníctve, výbere daní, postupov v organizovaní obrany počas hrozby tureckej expanzie, zavádzaní nového banského poriadku a pod. zástupcovia miest sa stretávali na poradách v Kremnici, vďaka čomu Kremnicu označovali za hlavné stredoslovenské kráľovské banské mesto.

 

LOKALITY NA ÚZEMÍ MESTA

 

Medzi najstaršie pôvodné osady Banskej Štiavnice patrí Banská Belá (1228). Banský Studenec sa do písomných prameňov dostal r. 1266, ostatné v roku 1352.

Rozširovanie banskej činnosti prinieslo vznik ďalších lokalít, majúcich pôvodne charakter osád. Vindšachta, Horná a Dolná Roveň, Banky, Vindišlajtňa sú prvý krát spomínané koncom 15.storočia.

 

ZABRATÉ OSADY BANSKEJ ŠTIAVNICE

 

Demograficky a hospodársky sa najviac rozvinula Hodruša. Prvé správy o nej sú zo začiatku 2. polovice 14.storočia, no je nepochybne staršia. Z baníckej osady vyrástla na mestečko, napriek boju o samostatnosť ostala súčasťou Banskej Štiavnice. Jedným z najvýznamnejších stredísk baníctva regiónu sa stala Vindšachta, kde sa utvorila silná komunita z nemecky hovoriacich krajín.

Územie Štefultova je známe od roku 1266. V historických prameňoch sa objavil v 15. storočí. Názov napovedá od mena lokátora územia (Štefan). Zo Štefultova sa neskôr vyčlenilo hradné panstvo Sitno.

 

BANSKÁ ŠTIAVNICA V ČASOCH SPOROV O UHORSKÝ TRÓN

 

V 15. storočí prebiehal zápas o trón a nárast moci šľachty, čo ovplyvnilo i vývoj mesta. Roku 1424 Žigmund Luxemburský daroval stredoslovenské banské mestá manželke Barbore. Nadchádzajúci rok oslobodil banské mestá od platenia mýta a poplatkov pri dovoze tovaru.

Osady zabraté kastelánom Šášova boli po r. 1352 vrátené mestu a v 15. storočí opäť zabraté. V 80. rokoch 14. storočia sa hradné panstvo Šášov spája s rodinou Kóňu zo Sečian. Za zásluhy získal jeho syn Frank roku 1387 časť Banskej Belej. V r. 1388 dostal donáciou kráľa osady pôvodne patriace Banskej Štiavnici. Od čias Franka sa nepreukázalo, že by osady boli vrátené mestu.

1. marca 1425 Žigmund Luxemburský vydal už spomenutú listinu oslobodzujúcu stredoslovenské banské mestá od platenia mýta. Uvádza sa tam i Banská Belá, čo môže napovedať o jej povýšení na mesto pred r. 1425. v roku 1453 Banskobeliansky prísažný Krištof Ostermann a notár Ladislav Nemeš žiadali privilégia pre Banskú Belú.

Banská Belá sa usilovala aj o cirkevné osamostatnenie. 25. marca kráľ Matej I. Huňady (Korvín) povolil zriadenie samostatnej farnosti. 5. mája1467 ostrihomský arcibiskup Ján zo Sredny ustanovil zriadenie samostatnej fary s farským kostolom.

Cirkevné osamostatnenie Banskej Belej znamenalo zníženie príjmov banskoštiavnického farára a politicky ovplyvnilo vývoj Banskej Štiavnice až do 16. storočia.

Smrťou kráľa Alberta 27.10.1439 začal dlhodobý boj o uhorský trón. Stredoslovenské banské mestá ostali verné Alžbete. Väčšina krajiny stála za Vladislavom I., zvolený r. 1440 za uhorského kráľa. Kráľovná Alžbeta r. 1442 menovala Jána Jiskru za kapitána stredoslovenských banských miest. Zástoj Banskej Štiavnice vyvolal odvetu - prívrženci Vladislava I. 24. mája 1442 napadli Banskú Štiavnicu, povraždili mnohých obyvateľov a mesto vypálili. Nasledujúci rok Štiavnicu (ako aj Kremnicu) postihlo silné zemetrasenie.

Po bitke pri Varne, kde padol Vladislav I. zápasy o trón pokračovali. Proti sebe stáli Ján Jiskra a Ján Huňady. Jiskrovi r. 1455 Ladislav V. zveril do správy stredoslovenské banské mestá. Po smrti Ladislava V. roku 1457 sa Jiskrov vplyv stratil. 31. marca 1447 Ján Huňadi potvrdil Banskej Štiavnici výsady od kráľa Žigmunda, zničené počas rokov 1442 - 1443 (prepad, požiar, zemetrasenie).

V roku 1461 kráľ Matej I. oslobodil Banskú Štiavnicu od platenia mýta a cla za dovoz potravín, vína, rýb a obilia. Kráľ Matej I. potvrdzovaním výsad a poskytovaním pôžičiek mestu chcel podporiť rozvoj mesta.

13. januára 1447prísažný Peter Sartor a notár Ladislav Nemeš žiadali o vrátenie osád pôvodne patriacich mestu. Vrátenie osád sa však nepodarilo dosiahnuť.

 

SPORY S HODRUŠOU A DÓCIOVCAMI

 

Hodruša v 15. storočí ako jedno z centier baníckeho regiónu prevyšovala ostatné časti mesta. Banské zariadenia i potravinový trh však mali v rukách banskoštiavnickí ťažiari, ktorých rozpínavosť vyvolávala proces osamostatňovania.

V roku 1488 sa Hodrušania už po tretí krát vzbúrili proti Banskej Štiavnici. 13. decembra 1492 Vladislav II. Nariadil Hodruši podriadiť sa právomociam Banskej Štiavnice. Hodruša však v boji o samostatnosť pokračovala.

V roku 1493 rokovala Hodruša a Banská Štiavnica v Ostrihome a hoci výsledky stretnutia nie sú známe, spory pokračovali ďalej. V roku 1497 sa Hodrušania vzbúrili dokonca až osemkrát.

V roku 1502 Hodruša získala zastúpenie v banskoštiavnickej mestskej rade, čo dočasne ukončilo spory. Hodruša dokonca s Banskou Štiavnicou vystupovala proti Dóciovcom vo veci nezákonne vyberaného mýta v Žarnovici. Rodina Dóciovcov bola vlastníkom hradného panstva Revište. Dóciovci zabrali pozemky okolia Vyhieň a Bzenice, neoprávnene vyberali mýto a predávali víno baníkom. Spory prerástli až do vzájomných ozbrojených napadnutí.

 

TURZOVCI A BANSKÁ ŠTIAVNICA

 

V časoch zlej hospodárske situácie v kráľovstve podnikaví Turzovci využili ťažkosti kráľovského dvora. Vladislav II. Na úhradu nárokov kráľovnej Beatrix prevzal od Turzovcov pôžičku 200 000 zlatých. Do zálohu im dal Kremnickú banskú a mincovú komoru a banské mestá.

Hoci Turzovci voči mestám tvrdo uplatňovali svoj vplyv, zaslúžili sa aj o rozvoj baníctva, hutníctva a mincovníctva.

Pri spracovaní zlata a striebra sa pociťoval nedostatok olova. Pohotovo zareagoval Ján Turzo, ktorý v októbri 1495 ponúkol dodávať olovo za vraj výhodnú cenu pre mesto. Turzovci sa stali výhradnými dodávateľmi a zvyšovali ceny, až sa Štiavnica zadĺžila. Turzovci si od nej vynucovali, vyhrážali sa vyvíjali nátlak až mesto a ťažiari napísali sťažnosť kráľovskému dvoru. Až kráľovná Mária zbavila banské mestá povinnosti skladania sľubu vernosti Turzovcom. Povstanie baníkov v roku 1525 -1526 ukončilo pôsobenie Turzovcov v meste.

 

ROZŠÍRENIE ÚZEMIA BANSKEJ ŠTIAVNICE

 

Mesto malo okrem príjmov z daní aj príjmy z mestskej váhy. Dovoz potravín, loja a vína však ohrozovali mýtne stanice, hoci Vladislav II. Aj Ľudovít II. Opakovane upozorňovali vyberačov mýta na oslobodenie Banskej Štiavnice od platenia mýta.

V okolí mesta získavali štiavnickí mešťania a hospodári poľnohospodárske majetky, ako Horné Tesáre, Sudice, či časť Preselian.

Stredobodom záujmu mesta a ťažiarov na prelome 15. a 16. storočia boli Vyhne a Bzenica. V roku 1518 Banská Štiavnica získala isté usadlosti vo Vyhniach a Bzenici. Význam oboch dedín pre Banskú Štiavnicu vyzdvihla r. 1525 kráľovná Mária, ktorá dediny nechcela predať, lebo kráľovské časti boli Banskej Štiavnici darované na podporu baníctva.

Počas celého 16. storočia pretrvávali aj územné spory mesta a Dóciovcov.

 

POVSTANIE BANÍKOV V R. 1525 - 1526

 

V prvých dvoch desaťročiach 16. storočia bola v krajine zlá situácia spôsobená výdavkami na protitureckú obranu i potlačením masového povstania roľníkov pod vedením Juraja Dóžu. Situácia v Banskej Štiavnici bola napriek tomu uspokojivá. Produkcia bola okolo 11 - tisíc hrivien ročne a v banských, hutníckych a úpravníckych zariadeniach pracovalo vyše 2 000 tisíc ľudí.

Mesto viedlo spory s Dóciovcami a zaťažovali ho dlhy voči Turzovcom. Proti najbohatšej vrstve, ťažiarom sa sformovala opozícia z drobných kupcov a remeselníkov. Politická a hospodárska moc, však naďalej patrila ťažiarom, ktorí začali časti bane prenajímať skúseným baníkom. Prenájomcovia - linšaftníci mali vysoké zastúpenie najmä v Hodruši.

V čase, keď v regióne prerastal zápas o zlepšenie životných podmienok do povstania, robotníci dostávali časť mzdy v zálohách a časť v potravinách. Rovnaké pracovné kategórie v rôznych prevádzkach dostávali rôzne mzdy. Rozdiel existoval aj medzi regiónmi.

Mincová reforma zhoršila postavenie robotníkov, remeselníkov i drobných kupcov. To využil Alex Turzo, ktorý ruinoval hospodárstvo banských miest.

V meste narastal aj boj mestských farárov a konventu dominikánov o získanie cirkevných príjmov. Za jeden z impulzov povstania sa považuje aj zápas o získanie rozhodujúceho vplyvu patricijov na inštitúcie, ktoré pôvodne slúžili cirkvi.

Centrom baníckeho povstania sa stala Banská Bystrica. V júni 1525 sa Bystričania štrajkom vynútili zvýšenie miezd. V Banskej Štiavnici z podnetu hodrušských linšaftníkov prebehol štrajk v júli 1525. Mesto a ťažiari sa so štrajkujúcimi nedohodli. Z kráľovského dvora prišli príkazy vrátiť sa do práce pod hrozbou súdu. Mesto uväznilo niekoľkých baníkov, v septembri 1525 ich však ostatní baníci oslobodili. Založením Jednoty (zväzu) baníkov povstanie prešlo do novej fázy.

Nasledovali odvetné akcie Štiavničanov za popravu Jána Hunla, rokovania o 8. bodoch Štiavničanov a Hodrušanov v apríli 1526 s paletínom Štefanom Verböcim. Požiadavky týkajúce sa miezd, výmeny peňazí, baníckej práce a pod. Však Verböci nerešpektoval a 13. apríla 1526 vyniesol nariadenia, ktoré viedli povstalcov k zajatiu komorského grófa Bernarda Beheina a zmocneniu sa Banskej Bystrice na deväť dní.

Povstanie bolo potlačené, ale prinieslo stabilizáciu meny a miezd baníkov, položilo základy vzniku bratských pokladníc, urýchlilo rozšírenie reformačného učenia v stredoslovenskej banskej oblasti. Turzovcov prinútilo k odchodu.

 

VPLYV STAVU V UHORSKU PO MOHÁČSKEJ BITKE NA BANSKÚ ŠTIAVNICU

 

Po drvivej porážke uhorského vojska pri Moháči v auguste 1526 a stiahnutí tureckého vojska na jeseň korunoval nitriansky biskup v stoličnom Belehrade za kráľa Jána Zápoľského (1526 - 1540). Opozične vystupujúca časť šľachty za uhorského kráľa zvolila 17. decembra 1526 v Bratislave rakúske knieža Ferdinanda Habsburského (1527 - 1564). Banské mestá spravoval sestra Ferdinanda, Mária. Mestá striedavo podľa situácie vyjadrovali vernosť obom súperiacim. Vo Februári 1538 podpísali Ján a Ferdinand vo Veľkom Varadíne (Rumunsko) mierovú zmluvu, podľa ktorej Slovensko okrem východných stolíc pripadlo Ferdinandovi.

V auguste 1541 turecký sultán obsadil Budín, čím chcel vytvoriť priestor pre ďalší postup tureckých vojsk smerom k banským mestám. Hlavná pozornosť Turkov sa sústredila na sedem známych banských miest - Pukanec, Nová Baňa, Banská Štiavnica, Banská Belá, Kremnica, Banská Bystrica a Ľubietová.

Pod hrozbou priameho napadnutia si mestá zorganizovali obranu vytvorením banskomestského kapitanátu, ktorý však mal zlú taktiku, výzbroj i výstroj. V Uhorsku sa vytvoril systém kapitanátov, územie banských miest sa začlenilo do Poddunajského.

Po porážke pri Sečanoch sa zvýšila možnosť regiónu. 14. mája 1564 sa v Banskej Štiavnici prijal vojenský poriadok so 14 - bodmi ako základný predpis organizácie obrany. V okolí Banskej Štiavnice bolo niekoľko signalizačných bodov - Sitno, neidentifikovaný vrch Pri pekných lipách, hrad nad Sklenými Teplicami a iné.

Mierom dohodnutým v Eredine v r. 1568 sa situácia upokojila, ťažisko bojov sa prenieslo do oblasti Stredomoria a Perzie. Vojenská aktivita sa zintenzívnila počas pätnásťročnej vojny (1593 - 1606), ktorá skončila bez rozhodného víťazstva súperiacich strán. V závere pätnásťročnej vojny našli Turci spojenca v osobe vodcu protihabsburského stavovského povstania Štefana Bočkaja.

 

OBRANA MESTA

 

Magistrát sa po prvých správach o tureckých prepadoch rozhodol mesto opevniť a na štyroch miestach uzavrieť bránami na prístupových cestách od Pukanca, Šiah, Krupiny, Zvolena a Žarnovice.

Systém obrany sa budoval v etapách od 40. rokov 16. storočia až do 17. storočia. Na systéme obrany sa podieľal aj banský erár, keď dal opevniť komplex Kammerhofu a Vindšachty. Najvýznamnejšie predsunuté body obrany boli hrad Sitno a pevnôstka a opevnenie vo Sv. Antone.

Systém obrany sa budoval v dvoch okruhoch s uzatvárajúcimi a prejazdovými bránami a na ne nadväzujúcimi hradbami bez prepojenia. V druhej polovici 16. storočia boli postavené brány vonkajšieho okruhu - Krupinská (Dolná), Belianska, Roxerova (Horná), Frauenberská (Piarska), vo vnútornom okruhu postupne Čilingerská, Farkašova, Kammerhofská, Banská a brána na Katovej ulici. Strediskom obrany sa stal pôvodne farský kostol P. Márie, dnešný Starý zámok, prebudovaný v r. 1546 - 1559 na pevnosť. Tu sídlil mestský kapitán, posádka i zbrojnica.

Okrem vojenskej posádky bolo do obrany mesta zapojené aj obyvateľstvo. Mesto sa delilo na štvrte na čelo so štvrťmajstrom, ktorému podliehali desiatnici, riadiaci menšie celky, desiatky. Obyvateľstvo sa zúčastňovalo na úlohách strážnej a hlásnej služby. Mestské brány boli vybavené sečnými a strelnými zbraňami. V časoch akútnych hrozieb sa na hlásení svetelnými a dymovými signálmi zúčastňovalo 25 - 45 ľudí. Banská Štiavnica mávala 8 - 9 družstiev vojakov.

Banská Štiavnica mala navyše i výzvednú službu, ktorá získavala správy o pohybe Turkov. Tieto informácie potom mesto poskytovalo aj svojim susedom zo spolku stredoslovenských banských miest.

6. júla 1552 obkľúčili Turci s asi osemtisícovým vojskom a dvanástimi delami Drégeľ - najsilnejšie ohnisko poipeľskej obrany. Posádku posilnili aj štyridsiati žoldnieri a dvadsiatišiesti vojaci z Banskej Štiavnice. Posádka štyri dni hrdinsky odolávala tureckým útokom a vykrvácala do posledného muža.

V máji 1544 Martalovci vyplienili Iliju a Žibritov, v r. 1550 a 1551 Banskú Belú. V r. 1566 v Banskom Studenci zabili 6 ľudí a 70 odvliekli do zajatia a vypálili Iliju. V r. 1571 podpálili domy na Štefultove a zajali 40 obyvateľov. V roku 1574 vypálili v Sitnianskej tri domy, podobne v septembri 1578 v Sigelsbergu.

Turci vytvárali na zabratých územiach vlastné správne obvody s úradmi - sandžaky. Dediny im museli platiť dane. V 30. rokoch 17. storočia boli zabraté Počúvadlo a Dekýš. Na začiatku pätnásťročnej vojny sa niektoré Turkami obsadené územia podarilo dobyť späť.

 

ZMENY V POLITIKE A HOSPODÁRSTVE, ROZMACH VZDELANOSTI

 

V 16. storočí začali Habsburgovci presadzovať v baníctve centralizačný princíp, ktorého nástup spomaľovala kráľovná Mária, ktorá len pod nátlakom odovzdala svojmu bratovi, Ferdinandovi I., r. 1548 vénny majetok. Banské mestá sa tým dostali pod priamy vplyv Viedne. Bol vytvorený riadiaci úrad pre baníctvo, hutníctvo a mincovníctvo v Uhorsku - Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici. Napriek veľkému odporu banských miest a ťažiarov bol zavedený nový banský poriadok. Vyskytol sa pokus raziť mince v Banskej Štiavnici, čo však panovnícky dvor Rudolfa II. nepodporil.

Banský erár, riadený Viedňou, postupne vytláčal ťažiarov z banského podnikania. Mnohí sa preorientovali na obchodníctvo, iní opúšťali mesto.

Nové myšlienkové prúdy humanizmu a reformačného hnutia priniesli rozmach kultúrnej vzdelanosti. V Banskej Štiavnici vyrástli osobnosti, neskôr európsky známe. Patril k nim aj Peter Fradl - Fradelius. Pôsobil na Karlovej univerzite ako profesor logiky. Napísal aj viacero básní. Vzdelanec, humanista a básnik Pavol Rothan Rubigall napísal takisto niekoľko básní a jeden z prvých slovenských cestopisov.

Mnoho Štiavničanov študovalo na európskych školách, kde sa mohli oboznámiť s novým učením.

 

BANSKÁ ŠTIAVNICA V PRVEJ POLOVICI 17. STOROČIA

 

Začiatkom 17. storočia sa končila vojna s Turkami a ich ešte stále trvajúcu prítomnosť využil Štefan Bočkaj na začiatok protihabsburského povstania.

Od začiatku roku 1605 až po uzatvorenie mieru v júni 1606 bola Banská Štiavnica jedným z cieľov Bočkajovcov. Bočkajovi velitelia, zvlášť František Rédei vyvíjali na mesto veľký finančný nátlak a vynucovali si jeho podriadenosť.

Bočkajovi hajduci vynikali bojovnosťou a manévrovacími schopnosťami. V januári 1605 sa zmocnili hradu Sitno, Sv. Antona, Hontianskych Nemiec, Domaník a Sebechlieb. Počas povstania sa v určitých obdobiach v okolí mesta sústredila veľká vojenská sila. Obranu mesta viedol kapitán Wenzel, obranu regiónu Juraj Ebenberger.

V máji 1605 hajduci prepadli Banky, Hodrušu, Vyhne a Bzenicu. Hospodárske zázemie Banskej Štiavnice bolo narušené, striebro z mesta nebolo možné vyvážať do Kremnice. Návrh zriadenia mincovne v Banskej Štiavnici bol však rázne zamietnutý.

Viedenským mierom z 23. júna 1606 sa situácia pomerne upokojila. Zlá hospodárska situácia však baníkov v rokoch 1606 - 1610 prinútila k ďalším štrajkom. Ich požiadavky splnil až nový komorský gróf Bloeinstein.

Počas povstania Gabriela Bethlena v r. 1619 - 1621 banské mestá striedavo vyjadrovali vernosť Bethlenovi a Ferdinandovi II.. Až po uzavretí Mikulovského mieru v r. 1626 sa banské mestá dostali do cisárskej správy.

Inštitúcia Bratstva Božieho tela sa v tomto období postupne transformovala do Bratskej pokladnice. S vyzbieranými peniazmi mohli nakladať banskí majstri, ktorých hospodárenie sa však nepáčilo baníkom, ani mestu. Preto boli vydané v r. 1600 nové stanovy Bratskej pokladnice, podľa ktorých sa jej činnosť mala viazať výlučne na sociálnu sféru. Zlé hospodárenie s peniazmi pokladnice vyvolalo v r. 1609 štrajk a v 20-tych rokoch k vytvoreniu samostatnej Bratskej pokladnice hutníkov. V roku 1648 bol pôvodný poriadok rozšírený o niekoľko dodatkov, napr. o možnosť poskytnutia prostriedkov školám a kostolom v prípade súhlasu banského súdu. Bolo zavedené povinné vedenie evidencie o sporoch a prijatých daroch pokladnice.

Po povstaní Gabriela Bethlena sa opäť umožnili turecké vpády. V r. 1633 plienili v Sklených Tepliciach, v r. 1640 napadli Pukanec. Banská Štiavnica sa obrátila na Kremnicu s návrhom zvolať zasadnutie zväzu banských miest. Mestám medzitým sľúbil ochranu generál Puchheim. Rákocimu sa podarilo obsadiť Brezno a Banskú Bystricu, ostatné banské mestá mu sľúbili vernosť. Mierom v rakúskom Linzi v decembri 1645 sa povstanie Juraja I. Rákociho proti Habsburgovcom skončilo. Turci ďalej operovali v údolí Hrona.

 

NEPOKOJNÁ DRUHÁ POLOVICA 17. STOROČIA

 

Neustále hrozby Turkov a Martalovcov aj stavovské povstania dostali Banskú Štiavnicu do kritickej situácie. Baníci neraz vystúpili za zlepšenie miezd a nespokojnosť so správou Bratskej pokladnice pretrvávala.

Banská Štiavnica kvôli zlej hospodárskej situácii ťažko plnila záväzky v obrane banských miest. Na jar 1654 sa Martalovcom podarilo zajať mnohých Štiavničanov a Belanov.

Zlú hospodársku situáciu komplikovali aj požiadavky platenie vojenských daní. Cisársky dvor stupňoval nariadenia o zabezpečení vojsk peniazmi a materiálom. Hoci cisár Leopold I. v auguste uzatvoril s Turkami mier vo Vašvári, ich ohrozenie v bezprostrednej blízkosti banských miest sa nezmenilo.

Od polovice 17. storočia musela Banská Štiavnica prekonávať spory v otázkach vierovyznania a cirkevného majetku. Príchod pátrov jezuitov do mesta s väčšinou obyvateľstva evanjelického vyznania vyvolal spory s katolíkmi. Katolícku menšinu tvorili hlavne zamestnanci banského eráru, ktorá v podstate rešpektovali evanjelikov ovládajúcich správu mesta. Príchod jezuitov otvoril otázky vrátenia majetkov predtým patriacim katolíkom. Katolíci žiadali návrat k stavu z r. 1536, kedy dominikáni opustili mesto. Neskôr boli všetky kostoly vrátené katolíkom, bola ukončená činnosť evanjelickej školy, učitelia a farári boli vypovedaní z mesta a všetky funkcie v správe mesta obsadili katolíci. V r. 1676 banská správa prepustila vyše 200 baníkov - evanjelikov.

Roku 1678 vojská ďalšieho z vodcov protihabsburských povstaní, Imricha Tököliho, obsadili Zvolen. Od Banskej Štiavnice žiadal Tököli vyjadrenie poslušnosti, peniaze a odchod jezuitov z mesta. Začiatkom novembra 1678 pri Handlovej cisárske vojská porazili kurucké vojská Tököliho. Asi dva mesiace na to sa do mesta vrátili jezuiti. Hrozba napadnutia mesta Turkami alebo Kurucami však neutíchala.

Kuruci v apríli 1679 vyrabovali Banskú Štiavnicu. Preto sa mestská rada rozhodla opevniť Nový zámok a postaviť múry v blízkosti Klopačky a Pražovne.

Vďaka zásade neprenasledovanie ľudí pre vierovyznanie, presadenej cisárom Leopoldom I., v r. 1681, sa evanjelickí kňazi vyhnaní po r. 1673 mohli vrátiť do mesta. Jezuiti mesto opustili. V roku 1682 sa Banskej Štiavnice zmocnili Tököliho kuruci. Evanjelici získali späť všetky kostoly, škola dostala od mesta príspevok na činnosť a v roku 1683 sa richtárom stal evanjelik Michal Reutter. Rozhodujúca bitka pri Viedni v septembri 1683 skončila porážkou Turkov a znamenala aj koniec  pre s nimi spriazneného Tököliho. Do mesta sa vrátili jezuiti.

V 17. storočí začalo v meste prevažovať slovenské obyvateľstvo. Postavenie postupne získavali v remeselníctve a obchode, snažili sa i o primerané zastúpenie v mestskej správe. Z mesta sa odsťahovali viaceré ťažiarske rodiny, prichádzali úradníci a banskí odborníci z rakúskych krajín a Moravy. Počas 17. storočia vznikli dva samostatné slovenské cechy - klobučníkov a hrnčiarov. Hoci úradným jazykom správy mesta bola nemčina, zachovali sa záznamy zo 17. storočia, písané v slovenčine.

 

BANSKÁ ŠTIAVNICA NA ZAČIATKU 18. STOROČIA

 

Povstanie Františka Rákociho (1703 - 1711) sa Banskej Štiavnice dotklo v pracovnej i duchovnej sfére. Sám Rákoci upozorňoval na dodržiavanie slobody vierovyznania. Po jeho povstaní jezuiti opäť opustili mesto a funkcie mestský farárov vykonávali svetskí kňazi Ján Hieronym Stanko a Tomáš Petróci. Počas povstania evanjelikom vrátili kostol sv. Kataríny, Frauenberg a faru.

Rákoci spolu s generálom Berčénim postupne obsadzovali mestá a smerovali smerom k regiónu banských miest. Komorská správa verná cisárovi Leopoldovi I. (1655 - 1705) začala organizovať meštiansku milíciu, zaviazanú prísahou vernosti cisárovi. Rýchly postup Rákociho vojsk však situáciu zmenil a mestá v snahe predísť vojenským akciám sa postupne vyhlasovali za Rákociho prívržencov. Tak urobila v októbri 1703 aj Banská Štiavnica. Rákoci mesto formou tzv. protekčnej listiny ubezpečil, že nebude napádané, lebo má záujem o zachovanie baní a hút. V novembri, keď banské mestá obsadili cisárske vojská, vojská generála Berčéniho ich ako odplatu za vernosť vytlačili.

Rákociho velitelia a komisári i cisárske vojská od mesta požadovali odmeny a dary. Tým sa mesto vyčerpalo a zavedenie menej hodnotných medených mincí - libertášov mu iba pridalo na starostiach.

V čase povstania Hlavný komorhofský úrad riadil Rákociho prívrženec, barón Ján Gottfried Hellenbach. Snažil sa o udržanie baníctva na obstojnej úrovni a keď sa mu to nedarilo, ušiel do Poľska. Na jeho miesto nastúpil Thavonath.

Mesto sa ocitlo v hlbokej zadĺženosti a stav baníctva sa zhoršoval. Hrozili spodné vody v baniach a systém hutníctva a úpravníctva chátral.

Na prelome septembra a októbra 1704 prebehli rokovania znepriatelených Františka II. Rákociho a cisára Leopolda I. zastúpeného delegáciou, skončili však bez väčšieho úspechu. Rákociho povstannie skončilo až uzatvorením mieru v Satu Mare, r. 1711. Banská Štiavnica sa však z finančných problémov dostala až koncom 20 - tých rokoch 18. storočia.

Baníci , ktorých postavenie sa počas povstania veľmi zhoršilo, začali v roku 1707 prejavovať nespokojnosť s podmienkami práce, mzdami a zlým hospodárením Bratskej pokladnice. Protestovali, štrajkovali, písali žiadosti. Pri štrajku na Vindšachta bolo zastrelených 11 ľudí.

V r. 1710 oblasť stredoslovenských banských miest postihol mor. Prístupové cesty k Banskej Štiavnici boli v rámci bezpečnostných opatrení uzatvorené. Trhy boli zakázané, nežiadúce osoby z mesta vyhostené. Každý mešťan musel platiť daň proti moru. Po prepuknutí epidémie v meste bola nemocnica i chudobinec preplnené, pribudli dva dočasné lazarety. Na pamiatku obetí moru bol postavený Morový stĺp, ktorý neskôr nahradilo súsošie sv. Trojice.

Zložitá situácia v krajine na prelome 17. a 18. storočia neubrala na význame Banskej Štiavnice. V meste pôsobili, narodili sa alebo inak s ním boli späté viaceré osobnosti vedeckého života. Krištof Paršic, rektor mestskej evanjelickej školy, napísal prvú vlastivednú prácu o Uhorsku. Štiavničan Dávid Zwittinger zostavil prvý tlačený celouhorský literárny lexikón. Jozef Richter, prísediaci banského súdu, napísal obsiahle dejiny mesta.

 

HOSPODÁRSKY A  DEMOGRAFICKÝ VÝVOJ

V ČASE ROZVINUTÉHO FEUDALIZMU

 

V polovici 18. storočia sa baníctvo opäť stávalo rentabilným. Príjmy z neho boli okolo 20 000 zlatých ročne. Významným zdrojom príjmov boli i okolité dediny, v ktorých sa nachádzali kúpele, pivovary, mlyny, pivnice, či pasienky. Mesto sa o majetky často súdilo s Hellenbachovcami, Krečmáriovcami i banských erárom.

Okrem Banskej Štiavnice sa sľubne rozvíjali i Hodruša, Štefultov, Revište a Bzenica. Živili sa najmä trhovníctvom, kováčstvom, obuvníctvom, či povrazníctvom.

Rozpočet mesta ovplyvnili aj výdavky na úpravu mestských budov, odstraňovanie častí vonkajšieho okruhu obranného systému mesta, úpravu kanalizačnej siete či budovanie ciest.

Hospodárenie mesta ovplyvnili aj reformy panovníckeho dvora. Cisárovná Mária Terézia 9. júna 1747 vydala pre stredoslovenské banské mestá nariadenie, ktoré oslabovali právomoci mesta vo veciach baníctva. Bol vytvorený od mesta nezávislý banský súd. V reformách Márie Terézie pokračoval jej syn Jozef II.

Počet obyvateľov v tom čase bol šesť až osem tisíc. Vďaka priaznivejšej politickej a hospodárskej situácii v 30. a 40. rokoch zaznamenalo mesto značný príliv obyvateľstva.

Banská Štiavnica bola v osemdesiatych rokoch 18. storočia počtom obyvateľov tretím najväčším mestom v Uhorsku. V roku 1782 mala spolu s Hodrušou, Štefultovom, a Bankami 20 753 obyvateľov.

Najviac obyvateľov tvorili baníci a hutníci. Väčší boli i počet verejných služobníkov, učiteľov, či duchovných.

 

CISÁRSKE NÁVŠTEVY

 

Manžel cisárovnej Márie Terézie, František Štefan Lotrinský navštívil Banskú Štiavnicu v júni 1751. ich deti, Jozef a Leopold do mesta zavítali v júli 1764. v poslednej štvrtine storočia Banskú Štiavnicu navštívili arcikniežatá Maximilián a Jozef. Syn Márie Terézie, Jozef, Banskú Štiavnicu navštívil aj druhý raz, ako cisár, v roku 1783.

Na organizácii prvých dvoch návštev sa podieľala Dvorská komora, Hlavný komorskogrófsky úrad i obyvatelia mesta.

Návšteva Františka Štefana Lotrinského začala privítaním na Štampochu, pokračovala prehliadkou Siglisbergu a komorského domu na Vindšachte. Býval v Hellenbachovom dome na Námestí sv. Trojice. Navštívil aj Bíberovu štôlňu, Žarnovickú Hutu a Kalváriu. Pozrel si aj štôlňu Glanzenberg, Kammerhof, jazero Ottergrund, šachty Terézia, Amália, Weiden a štôlňu Klinger. Sfáral i do Hornej Bíberovej štôlne.

Budúci cisári Jozef a Leopold si prezreli Veľký richňavský tajch, Vindšachtu, štôlňu Glanzenberg, Hornú Bíberovú štôlňu, Kalváriu a šachtu Ondrej. Boli takisto ubytovaní v Hellenbachovom dome.

Vzácne panovnícke návštevy umocnili význačné postavenie Banskej Štiavnice, podnietili mnoho stavebných úprav objektov v meste a prispeli k jeho celkovému zveľadeniu.


Nachádzate sa v zobrazení "Blind friendly", čiže vidíte stránku bez grafických prvkov a formátovania.


© 2008 Mesto Banská Štiavnica, Radničné námestie 1, 969 24 Banská Štiavnica Foto: L.Lužina, M.Garai


Reklama

Mestská kultúra na facebooku
EKOlogicky