Navigácia


Informácie

15. september 2019, meniny má Jolana


Vyhľadávanie

Hľadať

Kde sa nachádzate

Ste tu: ÚvodO MesteZnámi ŠtiavničaniaAndrej Sládkovič


Zostante v obraze

Dostávajte aktuálne info o dianí a podujatiach v Banskej Štiavnici.

Odošli

Informačné centrum

Námestie sv. Trojice 6
969 24 Banská Štiavnica

Tel.: +421 45 694 96 53
E-mail: ic@banskastiavnica.sk

Všetky kontakty


Mestská polícia

Radničné námestie 1
Banská Štiavnica

Tel.: +421 45 694 96 01
Mobil: +421 905 597 673


Reklama

  • HUAJA
  • OZ Margarétka
  • Fond na podporu umenia
  • Ocenenia
  • Bajkom k tajchom

Andrej Sládkovič

 

Andrej Sládkovič (vlastným menom Andrej Braxatoris, pseudonymy Andrej Braxatoris-Sládkovič, Andrej Sládkovič, Ondřej Krasyslav Sládkovič)

(* 30.3. 1820, Krupina - † 20.4.1872, Radvaň nad Hronom)

Bol evanjelický farár, slovenský básnik, kritik literárnych a dramatických prác, publicista a prekladateľ.


Pochádza z rodiny učiteľa a literáta a vzdelanie získaval v rokoch 1826 - 1830 v Krupine, v rokoch 1830-1831 sa zdokonaľoval v maďarčine v dedinke Perocsény, v rokoch 1831 - 1832 navštevoval piaristické gymnázium v Krupine, v rokoch 1839-1840 pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1840-1842 navštevoval Evanjelické lýceum v Bratislave a napokon v rokoch 1843-1844 študoval teológiu na univerzite v Halle. V rokoch 1839-1840 vyučoval v dome Pavla Pischla, kde spoznal Marínu Pischlovú, ku ktorej zahorel veľkou láskou, ktorá však nebola nikdy naplnená. V rokoch 1838-1839 pôsobil ako pomocný učiteľ v Ladzanoch. V roku 1841 sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie „slovenského národného divadla" v Sobotišti. V rokoch 1842-1843 pôsobil ako vychovávateľ v Hodruši, po návrate zo štúdií v Halle sa stal vychovávateľom v  rodine Pavla Bezegha v Rybároch. V roku 1847 bol vysvätený za kňaza a ešte v tom roku začal pôsobiť ako evanjelický farár v Hrochoti. S nadšením vítal revolúciu v rokoch 1848-1849. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú určujúce v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach. V roku 1849 bol zaistený a vyšetrovaný. Od roku 1856 až do smrti pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, kde zastával funkciu zapisovateľa, bol tiež zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, ale tiež posudzovateľom literárnych a dramatických prác. Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorého úlohou bolo vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh. V roku 1868 vážne ochorel (na vodnatieľku), a z tohto ochorenia sa už nevyliečil.

Prvé básne prezentuje v almanachu Nitra. Vo svojej romantickej poézii spája podnety slovenského folklóru s filozofickou predstavou o ideálnej mravnosti, kráse a dokonalosti človeka. Silným inšpiračným zdrojom boli vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote. Vyjadroval sa k rôznym životným otázkam, objavoval i „neobjavenú" krásu v slovenskej prírode, v ľude a jeho kultúre. V jeho básňach sa objavujú národnobuditeľské a národno-obranné prvky. Bol pod silným vplyvom Ľ. Štúra a patril k vedúcim osobnostiam jeho družiny. Stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej a zúčastnil sa tak na revitalizácii slovenského života. Udržiaval kontakty s poprednými predstaviteľmi slovanských národov. Jeho myšlienkovú oVeľká láska Andreja Sládkovičarientáciu ovplyvnila aj Heglova filozofia. Popri pastoračnej činnosti sa venoval aj náboženskej spisbe. Život, a nie filozofia mu dal podnet k napísaniu jeho najslávnejšej básnickej skladby Marína, ktorá je oslavou konkrétnej lásky k žene, ale aj k národu. Marína a lyricko-epická báseň Detvan sú považované za vrcholy jeho básnického diela. Popri poézii sa venoval prekladaniu z ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), francúzštiny (Voltaire, Jean Racine), neskôr tiež z nemčiny (Johann Wolfgang Goethe). Písal tiež publicistické články (Národnie školy, Verejná mienka o nás), recenzie (Ján Botto: Báj Maginhradu a i.) a posudky, ktoré mali vysokú teoretickú úroveň. S mestom Banská Štiavnica ho okrem iného spájali spomienky na jeho veľkú avšak nenaplnenú lásku k Márii Pischlovej, múze ktorá dala podnet k vzniku jedinečnej básnickej skladby Marína. Marína je jeho najprekladanejším dielom do cudzieho jazyka (dvakrát do maďarčiny, češtiny, poľštiny, francúzštiny). Na jeho počesť sa od roku 1960 každoročne usporadúva Sládkovičova Radvaň, krajská súťaž v umeleckom prednese.


Nachádzate sa v zobrazení "Blind friendly", čiže vidíte stránku bez grafických prvkov a formátovania.


© 2008 Mesto Banská Štiavnica, Radničné námestie 1, 969 24 Banská Štiavnica Foto: L.Lužina, M.Garai


Reklama

Mestská kultúra na facebooku
Banská Štiavnica - Mesto kultúry 2019!