Zvyky a zaujímavosti

Mesto Banská Štiavnica bolo už od pradávna späté s baníctvom, baňami a mnohými bohatými náleziskami drahých kovov. Nikto si už poriadne nepamätal kedy to všetko presne začalo, ale o jašteričkách, čo dali Banskej Štiavnici do vienka jej bohatstvo a nehynúcu slávu si povrávali už malé deti a ukazovali na mestský erb, kde sa na slnku skveli dve, jedna zlatá a druhá strieborná. „Vraj to bol ten pastier, čo ich prvý uvidel hore na stráni blyšťať sa vari viac ako slnko na oblohe”, takto už od nepamäti rozprávali na dobrú noc matky svojim deťom Povesť o štiavnických jašteričkách.

Plastika zachytávajúca štiavnickú históriu sa nachádza pri historickej radnici, jej atorom je akademický sochár, keramikár, Vlado Oravec. Foto: Ján Petrík.

Tá udalosť, čo načisto zmenila život kraja pod Sitnom, sa vraj stala dávno, veľmi dávno, keď tento kraj pokrývali zväčša len husté lesy, medzi nimi sa skrývali neveľké lúky a len kde-tu stúpal k oblohe dym zabudnutej osady. Všade naokolo vládol pokoj nedotknutej krajiny. Práve uprostred takej žil pastier Ján. Jedného dňa opäť vyhnal stádo na pašu. Cestou vytiahol zo záhrenia píšťalku a začal šikovnými prstami preberať. A keď už bol vysoko na stráni a ďaleko od svojej rodnej osady, zastavil sa obzerajúc si čarokrásnu krajinu. Tešil sa aký je príjemný slnečný deň a jeho hra prilákala aj malých obyvateľov lesa. Sadol si na skalu a prizerá sa zvieratkám.

Pastier so stádom © Sergej Protopopov

Keď tu zrazu, čo nevidí, na veľkej skale obďaleč vyhrievajú sa na slnku jašteričky. Ale aké prečudesné, také ešte nikdy predtým nevidel. Dve z nich žiarili akýmsi zvláštnym svetlom, akoby boli zo striebra, či zlata ukované. Čuduje sa Ján a chce si ich bližšie obzrieť, no oni šup, schovali sa pod skalu. Ej, balvan to bol veľký, ale zvedavosť pastierovi nedala pokoja, a tak ho po hodnej chvíli horko-ťažko odvalil. Ani nevedel ako dobre urobil, pretože to čo uvidel pod skalou zmenilo históriu tohto kraja. Hruda zlata obrovská ako klobúk tíško sa schovávala pod balvanom. Pastier si ide oči vyočiť, štípe sa do líca, kope do členka, či sa mu to zdá a či sníva. Veru nie, nezdá, jašteričky sa museli u ňu ošuchnúť a tak sa zlatom poprášiť, pomyslí si Ján. Bolo, že to veselosti v pastierovej duši a už sa nevedel dočkať chvíle ako svoju príhodu všetkým naokolo rozpovie.

Jašterica, nedieľna súčasť štiavnických skál a múrov. © Ján Petrík

Chýr o jeho náleze sa šíril rýchlosťou vetra a tak sa začali zo všetkých strán ľudia zbiehať. Zaryli sa do zeme, vykopali šachty, neskôr pri nich vznikli celé bane a osady. Postavili krásne domy, kostoly, školy a dali vznik mestu, učupenému v doline, no bohatému a slávnemu, mestu čo nesie svoje hrdé meno Banská Štiavnica.

Spracované a upravené podľa knihy Hnali sa veky nad hradbami, ktorej autorom je Anton Marec.

“Mama, nak mi dajú ten sviatočný oblek!”
“A kerý, Nácko, ked žiadon nemáš?”
“Nuž klobúk, palicu a fajku!”

DUCHOVNÝ ODKAZ NAŠICH OTCOV

Postava štiavnického , či hodrušského Náca, tohto jednoduchého, dobromyselného a veselého baníka, ktorý vo svojej osobe stelesňuje veselé stránky života a práce všetkých generácií baníkov banskoštiavnického rudného revíru patrí ku kultúrnemu dedičstvu Banskej Štiavnice a okolia. Náco nebol konkrétnym človekom, hoci v generačnom vývoji obyvateľov Banskej Štiavnice a okolia, boli touto prezývkou poctení viacerí baníci, ktorí svojim veselým duchom, humorom a vtipom so správnym štiavnickým nárečím dokázali zľahčovať napäté a ťaživé situácie, ktoré prinášala práca v podzemí a neľahký život v kopcovitej štiavnickej krajine.

Štiavnický Náco (Jožko Osvald) v Salamandrovom sprievode. © Marian Garai

Veľkú zásluhu o spopularizovanie postavy Náca mal Jozef Vašáry, ktorý takmer celé dve desaťročia verejne vystupoval v tejto úlohe a vďaka Jozefovi Osvaldovi žije štiavnický Náco i teraz, keď po viac ako tisíc rokoch mu v banskoštiavnickom podzemí prestal horieť banícky kahanec.

Nácko mouj,
už sa len nekrenkuj,
Náco bude žit,
kým Štyavnica,
Štyavnycou bude.

7 divov Banskej Štiavnice  Staroveký svet mal svojich sedem divov. Banská Štiavnica ich má viac, hoci – popravde povedané – tieto divy majú štiavnické rozmery aj štiavnický kolorit. Bez oboznámenia sa s nimi by však návštevník nášho mesta o čosi prišiel…

Pohľad na Štiavnicu zo Schindelbergu. © Ján Petrík

V ŠTIAVNICI NA  SV. PETRA A PAVLA KAŽDOROČNE PADÁ SNEH

Táto veta nepochybne vyvolá údiv nad štiavnickými klimatickými anomáliami. Veď sviatok Petra a Pavla signalizuje koniec školského roku a začiatok leta, teplého ročného obdobia! A preto sa tento štiavnický div zdá neuveriteľný. Ak by však niekto uzavrel stávku, že to nie je pravda, istotne by prehral. V tomto prípade totiž nie je reč o sviatku týchto svätých, ale o ich sochách na priečelí farského Kostola Nanebovzatia Panny Márie R (pre Štiavničanov nemecký kostol). Keď sneží, vždy sneží aj na ne a sneh ich zaodeje do pôsobivého hávu. Je teda celkom jasné, že na sv. Petra a Pavla u nás v Štiavnici každoročne padá sneh.

Pohľad na Štiavnicu z Novozámockej ulice. © Ján Petrík

ZÁHADNÉ RUČIČKY RADNIČNÝCH HODÍN

Kto chce zistiť presný čas podľa štiavnických radničných hodín, musí rátať s prekvapením. Ukazujú čas, ktorý sa ani len približne nezhoduje s tým, ktorý pozorovateľ odhaduje. Až po vysvetlení, že ich ručičky sú nasadené opačne než na ostatných hodinách, a teda veľká ukazuje hodiny a malá minúty, si zmätený cudzinec môže vydýchnuť. Ide len o jeden zo štiavnických divov. Vznikol pri prestavbe radnice v 18. storočí a existujú preň viaceré vysvetlenia. Podľa jedného hodinársky majster pochádzal z kraja, kde bolo zaužívané takéto inštalovanie ručičiek. Podľa iného ich zakladal majstrov učeň a pod prísnym dohľadom pánov z mestského magistrátu, zneistený toľkou zodpovednosťou, si ručičky jednoducho poplietol. Na chybu sa prišlo až po odchode hodinárov z mesta… Nuž a koluje ešte jedna verzia: radní páni usúdili, že hodina je dlhšia ako minúta, a tak jej patrí aj dlhšia ručička. A napokon verzia navyše – pri kolaudácii hodín sa viac vypilo a chybu si nik nevšimol… V súčasnosti  z radničnej veže vyhráva zvonkohra ľubozvučné melódie každú celú hodinu.

Veža historickej radnice a slávne hodiny s prehodenými ručičkami. © Ján Petrík

KOZA UVIAZANÁ O KOMÍN

Obyvatelia baníckych domčekov na svahoch okolo Banskej Štiavnice kedysi chovali veľa kôz. Koza je zviera užitočné, priam stvorené do gazdovstva chudobného baníka. Na krmu je totiž nenáročná. Stačí priviazať ju kdesi v záhrade a obživí sa aj z najmenšej zelene. Lenže záhrady sú v Štiavnici veľmi strmé, neraz priam na úrovni strechy baníckeho domčeka. Majiteľ takéhoto stavania mohol svoju kozu pokojne uviazať o komín – ušetril kolík a nemusel sa báť, že spasie aj susedovu trávu.

POSCHODIE A PRÍZEMIE SI VYMENILI ROLY

Domy v Banskej Štiavnici sú rozložené v neuveriteľne členitom teréne. Tak sa stane, že z cesty či chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Kto neverí, môže sa o tomto dive presvedčiť priamo v strede mesta. Do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí sv. Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice u s krásnym portálom, vyzdobeným motívmi viničných listov a hrozna. Z Námestia sv. Trojice možno vojsť na prízemie prednej časti.

Pohľad na Štiavnicu spod Starého zámku. © Ján Petrík

VODA TEČIE PO MOSTE

Mosty sa všade na svete stavali nato, aby ľudia mohli prechádzať nad riekami či potokmi. V Štiavnici to bolo naopak – po moste tiekla voda, ľudia a povozy prechádzali pod mostom. V minulosti totiž nad cestou do Banského Studenca (Kolpách) v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda z Banského Studenca tiekla do Štiavnice. Tak vznikol ďalší štiavnický div. Akvadukt, dnes už bez vody, možno uvidieť na ľavej strane pri ceste do Banského Studenca.

Akvadukt, most, po ktorom tečie voda. © Peter Trilec

BÝK V KOMÍNE

Môže byť na svete taký komín, aby sa doň zmestil celý býk? V Štiavnici áno. Nie je to však komín na streche domu. Komínmi sa nazývali aj vetracie otvory banských diel. Keď do takéhoto komína spadol býk, čo sa pásol na lúke, musel veru v šesťmetrovej hĺbke stráviť noc – vyškriabať sa z komína bolo nad jeho sily. Museli ho vytiahnuť banskí záchranári. Všetkých prekvapilo, že mohutné zviera neutrpelo nijaké zranenie, ba ani nebolo v šoku. Len čo býka postavili na nohy, s chuťou sa pustil do šťavnatej trávy, akoby noc v komíne bola iba bezvýznamnou epizódou v jeho býčom živote…

EŠTE JEDEN DIV S HODINAMI

Výhľad z Nového zámku umožňoval včas zistiť príchod nevolaných hostí. Stráž na veži musela každú štvrťhodinu trúbením ohlásiť, že bdie a mestu nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Tak vznikli štiavnické živé hodiny. V našich časoch túto tradíciu obnovili a z Nového zámku každých pätnásť minút zaznieva hlas trúbky. Pre návštevníkov nášho mesta je to  zaujímavá atrakcia, pre Štiavničanov pripomenutie, ako rýchlo beží čas…

Nový zámok, štiavnická ikona, ktorú je počuť. © Ján Petrík

SALAMANDROVÉ TRADÍCIE

Salamander bol pôvodne vážny a slávnostný sprievod poslucháčov banskoštiavnickej akadémie pri zvlášť významných príležitostiach, ako bolo prvé fáranie, šachtág, pohreb profesora akadémie alebo študenta, lúčenie sa valetantov s Banskou Štiavnicou a podobne. Konal sa vždy po zotmení vo svetle baníckych kahanov a fakieľ. Jadro salamandrového sprievodu tvorili poslucháči banskoštiavnickej akadémie. Po odsťahovaní sa Vysokej školy baníckej a lesníckej v roku 1919 do Šoprone v meste na dlhšie obdobie prestal dovtedy bohatý spoločenský život. Medzníkom sa stal rok 1935, kedy mesto znovu ožilo starobylými tradíciami. Po 2.svetovej vojne sa tradícia salamandrových sprievodov obnovila 10.septembra 1949 v podvečer Dňa baníkov a hutníkov. Spolu s oslavami tohto sviatku prešiel salamander mestom v rokoch 1951, 1961, 1964, 1972, 1978, 1988, 1991. Od roku 1993 sa v tradícii salamandrových sprievodov pokračuje každoročne v druhý týždeň mesiaca september.

Z novodobých sprievodov bol najpôsobivejší salamandrový sprievod v roku 1964. Uskutočnil sa 26. augusta ako vyvrcholenie veľkolepých osláv 200. výročia založenia Baníckej a lesníckej akadémie. Sprievodu sa zúčastnili aj dovtedy žijúci absolventi slávnej alma mater.

SALAMANDROVÝ SPRIEVOD

Názov salamandrového sprievodu je odvodený od pohybu salamandry škvrnitej. Napodobňujúc jej pohyb prechádza sprievod z jednej strany ulice na druhú, čo pri osvetľovaní dobovými svietidlami vytvára pôsobivé divadlo. V sprievode sa pohybuje 580 postáv, ktoré znázorňujú hlavne prácu a život obyvateľov mesta.

Slánostní aušusníci so skríženými kladivami. © Marian Garai

PASTIER S POMOCNÍKMI

Na čele sprievodu kráča pastier s pomocníkmi, ktorý na rukách nesie jaštericu. Predstavujú povesť o objavení pokladov štiavnickej zeme, zlata, striebra na ťažbe ktorých bola terra banensium, zem baníkov osídlená.

Pastier s jaštericou a pomocníkmi. © Marian Garai

SPRIEVOD VALETANTOV

Sprievod valetantov tvorí štyridsať lesníkov a taký istý počet baníkov s cigánskou kapelou. Predstavuje lúčiacich sa poslucháčov baníckej a lesníckej akadémie s obyvateľmi mesta. Baníci a lesníci sa držia za plecia a pohybujú sa kmitavým pohybom z jednej na druhú stranu. Za nimi sa vlečie opustený večný študent.

Večný študent a Spevokol Štiavničan ako valeta. © Marian Garai

SALAMANDER

Jadrom sprievodu je salamander. Svetielkujúci sprievod je najpôsobivejšou časťou a jeho pôvab vynikne po zotmení. Sprievod sa pohybuje pomaly a dôstojne, vlní sa z jednej strany ulice na druhú svetielkujúc pritom do noci.

Salamander, sprievod študentov s fakľami a lampášmi. © Marian Garai

Celoslovenské poľovnícke slávnosti Dni Sv. Huberta realizuje múzeum vo Sv. Antone vždy počas dvoch víkendových dní – väčšinou začiatkom septembra. Sú príležitosťou pre priateľské stretnutia poľovníkov i nepoľovníkov z celého Slovenska i zahraničia, zábavu, súťaženie a príjemne strávené chvíle v kruhu histórie, prírody a kultúry.

Kaštieľ vo Svätom Antone počas Dní sv. Huberta © Ján Petrík

Legenda o Sv. Hubertovi v diele II Acta sanctorum sa opisuje nasledovne:

Hubert (656-727) bol aquitánskym princom. Žil veľmi rozpustilo a veľmi neviazaným spôsobom holdoval lovu. Raz sa mu však na poľovačke medzi parohami jeleňa, ktorého prenasledoval na koni, zjavil ukrižovaný a povedal mu: „ Hubert, prečo lovíš neustále lesné zvieratá? Je už na čase, aby si začal hľadať mňa, lebo ja som Pán a tvoj Boh, ktorý bol dnes za teba a všetkých ľudí ukrižovaný.” Hubert sa zľakol, zosadol z koňa, pokľakol a povedal: „ Pane Bože už viackrát som o tebe počul, ale aj napriek tomu som doteraz v teba neveril a neuctieval som ťa ako pravého Boha. Povedz mi, čo chceš, aby som urobil, ukáž mi cestu pravdy a tvojej vôle.” A Ježiš mu odpovedal: „ Choď k biskupovi Lambertovi do Maastricku, ktorého si si už aj tak prial vidieť. Bude ťa učiť a povie to čo musíš urobiť, aby si si mohol zaslúžiť život večný.” Keď to pán povedal, zmizol. Hubert sa spoločne so svojimi sluhami vrátil v pokore domov. Naučil sa vážiť si zvieratá a prírodu. Prijal kresťanstvo a keď r.708 Sasi zavraždili biskupa Lamberta, stal sa jeho nástupcom a venoval sa misijnej činnosti v oblasti Ardén. Po smrti bol vyhlásený za svätca a stal sa patrónom všetkých poľovníkov.

Odkaz legendy o Sv. Hubertovi „ zver nielen loviť, ale hlavne chrániť a pochopiť jej význam v prírode” si každoročne začiatkom septembra pripomínajú poľovníci i nepoľovníci z celého Slovenska i zahraničia. Súčasťou osláv je veľké množstvo podujatí: ME juniorov vo vábení jeleňov a ostatnej zveri, súťaž v streľbe z historických zbraní, v streľbe z kuše na terč… zábavné podujatia: poľovníckych 5F, Hubertova jazda, hádzanie flinty do žita… ukážky sokoliarskeho umenia, hudobný a tanečný program…viac na www.msa.sk.

Zvyky a obyčaje banskoštiavnických študentov nevznikli naraz. Vznikali postupne, nadväzovali na svojrázne tradície študentov predchádzajúcich banskoštiavnických škôl, vychádzali zo starodávnych tradícií baníkov tejto oblasti a boli ovplyvňované aj početnými národnostnými skupinami poslucháčov akadémie. V konečnom dôsledku sa rozvinuli do takej podoby, že to boli práve poslucháči banskoštiavnickej akadémie, ktorí rozdávali svojim súčasníkom radosť, zábavu a dobrú pohodu až do r.1919, kedy bola banícka akadémia presťahovaná do Šoprone v Maďarsku.

Tradičný banícky šachtág počas Salamandrových dní © Marian Garai

ŠACHTÁG

Večerná zábava akademikov, plná humoru, prekáračiek a vtipov vo vybranom hostinci. Šachtág začínal zvolením „praesesa” – všeobecne uznávaného vedúceho spoločnosti, ktorým býval obyčajne najvtipnejší akademik. On udával tón celej zábavy a záležalo len na jeho vtipnosti a duchaplnosti, či bol šachtág skutočným zážitkom. Ďalšími činovníkmi boli „contrapunkt”, ktorého povinnosťou bolo opakovať každé slovo, „cantus praeses”- najuznávanejší spevák, dvaja „fuhrwerkovia”, ktorí zabezpečovali doprovod akademikom po skončení zábavy. Celý večer sa nepilo nič iné okrem piva. Piť však nemali dovolené všetci. Prvoročiaci nesmeli piť vtedy keď pili ostatní, nesmeli sa smiať na vtipoch, ale naopak museli mať smutný výraz tváre a celej spoločnosti celý večer dávať najavo svoj smútok. Nie vždy sa im to však darilo a tak prišli na rad aj tvrdé tresty, ako napr. vypiť plný krčah piva „na ex”.

V najlepšom zábava pokračovala obradom krstenia prvoročiakov tzv. skokom cez kožu. Tento zvyk majúci svoje korene ešte v stredoveku vznikol a najväčšou pravdepodobnosťou v banskoštiavnickej banskej oblasti. V druhej polovici 19. storočia, respektíve začiatkom nášho storočia sa rozšíril a udomácnil postupne vo všetkých významných strediskách výučby budúcich bans kých odborníkov v Európe a na mnohých miestach sa dodržuje dodnes. Rekvizity potrebné ku krstu, veľká kaďa s vodou, banská lampa, čierny krém na topánky a najdôležitejší inštrument – ošliador, čo bol súčasť baníckej pracovnej, neskôr aj sviatočnej rovnošaty. Krstilo sa po jednom, každý prvoročiak si vybral dvoch krstných rodičov, ktorí ho po niekoľkých všetečných otázkach uznali spôsobilým učiť sa baníckemu remeslu a dali mu nové meno, ktoré používal až do skončenia štúdií. Krst bol spečatený vyliatím pohára piva na hlavu prvoročiaka, nasledoval skok cez ošliador, ktorí bol vyrobený z mäkkej teľacej kože, ponad kaďu s vodou a nakoniec ho dôkladne vyutierali načierno nakrémovaným ošliadrom.

Večer plný zábavy, humoru a spevu sa končil obľúbenou piesňou Starý študent už putuje svetom…Pri putovaní rozjarených akademikov na ich ceste domov nik nevyrušoval, lebo ak by aj chcel zle by bol obišiel. Policajt- nepolicajt, ráno ho baníci náhliaci sa do práce našli prinajmenšom spútaného v mestskom kanáli. Pokúšali ich aj firemné tabule ctihodných obchodníkov a tak sa chodili Štiavničania k lekárovi „pochovávať”, či k advokátovi „zdierať z kože” , pretože na budove lekára ráno visela tabuľa pohrebníctva a u advokáta tabuľa kožušníka. Hoci ich bujaré zábavy prinášali aj takéto výtržnosti, ich súdržnosť bola povestná. Heslo „ Všetci za jedného – jeden za všetkých” dodržiaval každý v časoch dobrých aj zlých.

Foto © Marian Garai